Túlačky

ľudové rozprávky

rozprávka

(pripoviedka, poviestka, povesť)

populárny, umelecky vyzretý druh ľudovej prózy, odrážajúci skutočnosť nepriamo, prostredníctvom poetického výmyslu. Ľudské túžby a etické ideály sa v rozprávke zobrazujú vo viere víťazstva dobra nad zlom. Čas a miesto sa spravidla vymedzuje len rámcovo. Vo väčšine rozprávok sa príbeh odohráva v nadprirodzenom svete, s úplnou samozrejmosťou, akoby všetko bolo skutočné. Týmito znakmi sa rozprávka odlišuje od povesti, hoci aj v nej sa objavujú nadprirodzené prvky.

Na Slovensku od počiatku zberateľskej činnosti „povesť“ znamenala predovšetkým rozprávku, čo dokumentuje už prvá zbierka J. Francisci-Rimavského Slovenskje povesti z roku 1845. Od vydania (1923 – 1931) päťdielneho Súpisu slovenských rozprávok J. Polívku sa ustálilo používanie termínu rozprávka na označenie všetkých druhov folklórnej prózy, ktoré sa udržiavalo ešte v 50. rokoch 20. storočia. V tomto období sa najmä pod vplyvom vydaní nemeckých rozprávok Jacoba a Wilhelma Grimma prijalo medzinárodne uznávané rozdelenie na rozprávku a povesť. Opodstatnenosť rozlíšenia vyplýva aj z toho, že rozprávke sa na rozdiel od povesti neverí. O jej medzinárodnom charaktere svedčí výskyt jednotlivých rozprávkových látok u rôznych národov sveta. Napriek tomu sa v rozprávke uchovávajú etnické črty. V slovenskej rozprávke sa odrážajú zvláštnosti jazyka, predstavy a názory ľudu, krajina či dedina s jej typickými postavami. Rozprávky sa členia podľa žánrov na čarovné, legendárne, novelistické, humoristické, rozprávky o zvieratách, ale patria k nim aj veľké skupiny o čertoch, o mŕtvych vyvolaných z hrobu (lenorský cyklus). Najstaršie zápisy slovenských rozprávok sa nachádzajú v tzv. Codexoch a Zábavníkoch.

Autor: Viera Gašparíková

 

čarovné rozprávky

(fantastické, čarodejné, hádky, prípoviestky, pripoviedky, bájky)

dobrodružné príbehy umiestnené mimo konkrétneho priestoru a času. Hrdina prekonávajúci prekážky sa dostáva do kontaktu s nadprirodzenými bytosťami, ktoré mu buď pomáhajú (hovoriaci tátoš), alebo nad ktorými treba zvíťaziť (viachlavý drak). Dôležitú úlohu pri jeho konaní hrajú čarovné predmety, použitie ktorých vychádza z viery v silu mágie: prútik, prsteň, lampa, kyj, mlynček, kapsa, plášť, klobúk, meč, šabľa, ale môžu to byť aj rôzne zelinky alebo živá a mŕtva voda. Putovanie hrdinu sa obyčajne začína odchodom z domova, po ceste prekonáva mnohé prekážky a uzatvára ho šťastný koniec. Hlavné skupiny čarovných rozprávok (aj podľa medzinárodného katalógu): nadprirodzení protivníci, nadprirodzený alebo zakliaty manžel (žena) či iní príbuzní, nadprirodzené úlohy, nadprirodzení pomocníci, magické predmety, nadprirodzená bytosť (sila) alebo vedomosť (vlastnosť). Na Slovensku patria medzi najfrekventovanejšie rozprávky o hrdinovi, ktorý zabíja draka, o princeznách v podzemí, o netvorovi bez duše. Čarovné rozprávky mávajú zložitú výstavbu s mnohými dejovými článkami. Charakteristická je trojstupňovitosť (traja bratia, tri úlohy, zápas s troma drakmi), časté používanie čísla tri a jeho násobkov (šesť, deväť, dvanásť, tridsaťtri, deväťdesiatdeväť), ustálené štylistické prvky – loci communes (Fuj, mamo, človečina smrdí; Veď tu ani vtáčik-letáčik nepriletí). Ešte príznačnejšie sú úvodné a záverečné formuly, niekedy značne rozvetvené. Zo staršej zberateľskej činnosti, najmä v období štúrovskej generácie vyplýva, že práve čarovné rozprávky stáli v popredí ich záujmu. V súčasnosti sa stávajú doménou literatúry pre deti a rôznych spracovaní v médiách.

Autor: Viera Gašparíková

 

rozprávky o zvieratách

(zvieracie rozprávky)

slovesný prozaický žáner, v ktorom hlavným nositeľom deja sú zvieratá. Tie vystupujú aj v iných rozprávkových žánroch (napríklad v čarovných rozprávkach ako pomocníci hrdinu), tam však majú spravidla iba epizodickú funkciu. Okrem toho sa rozprávky o zvieratách odlišujú od iných rozprávok svojráznou kompozíciou a štýlom. Charakteristická je v nich typizácia obrazov – zvieratá konajú a myslia ako ľudia a neraz v alegorickej podobe zobrazujú aj dobré či zlé stránky ľudskej povahy. Hrdinom rozprávok bývajú vlk, líška, medveď alebo zajac, ktorí svojím správaním nezobrazujú seba, ale určitý typ človeka: medveď hlupáka, líška falošného chytráka, medveď dobráka, zajac chvastúňa. Vo folklórnych podaniach takéto rozprávky neraz splývajú s mravoučnými bájkami (Ezop). Niektoré z rozprávok o zvieratách majú charakter etiologických podaní, keď vysvetľujú príčiny javov (prečo sa pes a mačka nenávidia, ako sa stal králik kráľom vtákov). Zvieratá niekedy bývajú nahradené vecami, napríklad v rozprávke o putovaní mechúrika, slamky a uhlíka, alebo ako sa vajce spolu so zvieratami vybralo na vandrovku. Patria sem i niektoré kumulatívne alebo reťazovité rozprávky, ako napríklad o kohútikovi a sliepočke, o odratej koze a vlkovi. Napriek tomu, že v medzinárodnom rozprávkovom fonde sú početne zastúpené, v slovenskom repertoári sú pomerne málo frekventované. Dodnes sú považované za rozprávky pre deti a v tejto funkcii si uchovávajú životnosť v knižných, filmových, rozhlasových a televíznych úpravách.

Autor: Viera Gašparíková

 

novelistické rozprávky

(realistické, romantické rozprávky)

rozprávky zbavené fantastickosti, zobrazujúce reálne bytosti i prostredie. Zobrazujú typické stránky reálneho života, preto sú protipólom čarovných rozprávok. Hoci sa aj novelistické rozprávky chápu ako poetický výmysel, chýbajú im nadprirodzené postavy, zázračné sily a predmety. Hrdina v nich víťazí pomocou výnimočných osobných vlastností, dôvtipu, šikovnosti a nebojácnosti. Preto sa niekedy označujú aj ako realistické, v medzinárodnom katalógu rozprávkových typov ako romantické. Aj tu sa možno stretnúť s látkami, v ktorých prostý hrdina získa ruku princeznej alebo prostá hrdinka sa vydá za princa, avšak dej sa odohráva v skutočnom svete, akoby sa naozaj mohol stať. Tematicky sem patria rozprávky o vernosti a nevinnosti, o obrátení zlej, lenivej ženy, o dobrých radách, múdrych slovách a skutkoch, o nebojácnych mládencoch a iné. Spätosť so skutočným životom sa odráža aj v štýle, v jednoduchšom, menej ornamentálnom prejave. Na Slovensku boli veľmi obľúbené rozprávky o múdrej dievčine, o ženíchovi-zbojníkovi alebo celý rad rozprávok o panovníkovi (cisárovi, kráľovi) a o múdrom prostom človeku.

Autor: Viera Gašparíková

 

kódexy

rukopisné zborníky so zápismi slovenských ľudových rozprávok, zostavené začiatkom 40. rokov 19. storočia. Na popud zakladateľa štúdia ľudových rozprávok na Slovensku Samuela Reussa sa na zberateľskej činnosti podieľala slovenská študujúca mládež v Bratislave, Levoči, Banskej Štiavnici a iných mestách Slovenska. Medzi najvýznamnejšie patria: Slawisky A, B, C, z rokov 1840 – 1844; Codex Revúcky A s nemeckým titulom Slawische Volkssagen vznikol v Revúcej v roku 1843 v okruhu S. Reussa a jeho synov Ľudovíta a Adolfa a obsahuje 27 rozprávkových záznamov. V rodine Reussovcov vznikli aj ďalšie zbierky Codex Revúcky B s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien z roku 1840, obsahujúci 4 texty a Codex Revúcky C (Slawische Sagen) z rokov 1843 – 1844, na ktorom sa podieľali aj S. Ormis, J. Rimavský, A. H. Škultéty; dodatočne pripojené záznamy boli neskoršie doplnené P. Dobšinským celkovo s 34 záznamami. Zo začiatku 40. rokov 19. storočia pochádza aj Codex Tisovský A, B, C, do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli aj Š. Daxner a J. Čipka 30 záznamami. Ďalším je Codex diversorum auctorum A, B, C, D. Časť A obsahuje 38 textov pripravených na sklonku roku 1843 J. Francisci-Rimavským pre svoju zbierku, ktorú chcel vydať tlačou. Zámer sa nepodarilo uskutočniť. Z ostatných častí B, C, D sa zachovali len zlomky. Z konca 50. rokov pochádza Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana. Zberateľom šiestich rozprávok bol bližšie neznámy J. Henc. Vznik ďalších kódexov ukončil rok 1845, keď J. Francisci-Rimavský vydal tlačou v Levoči prvú zbierku slovenských rozprávok Slovenskje povesti. Rukopisné rozprávkové súbory, ktoré vznikli neskoršie, sa od predchádzajúcich líšia tým, že už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce. Kódexy umožňujú nahliadnuť do historického fondu slovenských ľudových rozprávok. Svojím charakterom predstavujú jav, ktorý vo svojej dobe, aspoň u najbližších národov, nemá obdobu.

Autor: Viera Gašparíková

 

zábavníky

pomenovanie rukopisných zbierok, ktoré vznikali v polovici 19. storočia zo zberateľského nadšenia slovenských študentov. Označovali ich aj ako „prostonárodné“, lebo obsahovali zápisy povestí, piesní, porekadiel, hádaniek, zvykov či obyčají, získaných od jednoduchých ľudí na vidieku. Boli súčasťou ich literárnych aktivít. Prvý Prostonárodní zábavník (1842; 2. diel 1843) zostavil J. Francisci-Rimavský s prispením spolužiakov na evanjelickom lýceu v Bratislave, neskôr označovaný ako Bratislavský zábavník. Študenti pod vedením Ľ. Reussa pripravili Prostonárodní zábavník Levočský (1844 – 1846, 3 diely). S. Ormis zostavil Zábavník Štiavnický (1844 – 1845). Spomínajú sa aj Zábavník Kežmarský, Zábavník Prešovský, Prešpurský zábavník a ďalšie, z ktorých sa zachovali len zlomky. Kolektívnymi dielami boli aj Národní zábavník na rok 1845 – 46, P. Dobšinským zostavený Zábavník levočských Slovákov známy pod názvom Holubica (1846 – 1847) a zábavník Živuot. Zábavníky sú cenným historickým prameňom pri štúdiu duchovnej kultúry a folklóru.

Autor: Daniel Luther

 

 

Zdroj textu:
rozprávka: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=4641
čarovné rozprávky: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=3435
rozprávky o zvieratách: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=4643
novelistické rozprávky: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=4619
kódexy: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=3456
zábavníky: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=4655

error: