Túlačky

ľudová próza

do ľudovej prózy zahŕňame tieto útvary:

 

príslovia

predstavujú ľudový poetický výtvor, ktorý v uzavretej myšlienke zovšeobecňuje ľudovú múdrosť a má poučný zámer. Príslovia rozdeľujeme na:

  • príslovia o práci (Kto chce žať, musí siať)
  • príslovia o človeku a spoločnosti (Sýty hladnému neverí)
  • príslovia o rodinnom živote a priateľstve (Nových priateľov nadobudni, starých nezabudni)
  • príslovia o fyzickej a duševnej stránke človeka (Kto je skúpy, ten je i hlúpy)

 

porekadlá

sú obrazným pomenovaním konkrétnej situácie, deja. Sú blízke prísloviam, ale nemajú poučný zámer.

 

pranostiky

predstavujú určité ľudové skúsenosti alebo pozorovania javov v prírode a počasia.

 

hádanky

sú umeleckým zobrazením určitého predmetu alebo javu, pri ktorom sa využívajú zhodné črty medzi skutočným predmetom alebo javom amedzi zobrazením, ktoré ho v hádankách nahrádza. Rozlišujeme dva typy hádaniek:
hádanky metaforicko-metonymické (doplnené otázkami Kto je to?, Čo je to?),

hádanky – priame otázky

 

ľudové rozprávky

sú najznámejšie ľudové rozprávania, ktoré sa zakladajú na vymyslenom príbehu a neviažu sa ku konkrétnemu priestoru a času. Fiktívnosť príbehu je zjavná. Rozprávky nie sú čírym zábavným žánrom, lebo majú istý ideový dosah a spoločenský zámer. V ich centre obyčajne stojí hlavný hrdina – zvyčajne chudobný človek, ktorý musí prekonať prekážky, aby dosiahol svoj cieľ. V rozprávkach sa vyskytujú kladné a záporné postavy, stávajú sa v nich neskutočné veci, ale napokon dobro víťazí nad zlom. Postavami môžu byť aj ľudia s nadprirodzenými vlastnosťami, čarodejníci, víly, ľudskou rečou obdarené zvieratá. Rozoznávame viacero druhov rozprávok:

 

ľudové povesti

patria k epickým žánrom a viažu sa na konkrétne historické udalosti alebo postavy, čím sa líšia od rozprávky. Napriek reálnemu podkladu povesti obsahujú mnoho fiktívnych prvkov: popri reálnych postavách sa vyskytujú aj vymyslené, dokonca nadprirodzené postavy, ale sám príbeh je výtvorom fantázie. Dramatické ladenie príbehu je podobné ako v rozprávke, častejšie sa končí tragicky, t. j. smrťou hlavného hrdinu. Povesti majú veľa spoločného aj s legendou a mýtom. Delia sa do dvoch základných skupín:

 

ľudové bájky

vymyslené príbehy s výchovným zacielením, v ktorých zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Hrdinovia bájok predstavujú symbolické a ustálené významy, súvisiace s charakerovými vlastnosťami ľudí: líška – prefíkanosť a ľstivosť, lev – sila a vznešenosť, medveď – ťarbavosť a dobráckosť, vlk – pažravosť a násilníctvo, zajac – ustrašenosť, mravec – pracovitosť a pod. Môžu mať prozaickú alebo veršovanú podobu a z príbehu vždy vyplýva nejaké ponaučenie. Dej sa podáva vo forme alegórie (inotaj).

 

báje (mýty)

pokladajú sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Zameriavali sa na mytológiu, ich najčastejšou témou bol život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat, rastlín. Všetky báje boli pôvodne obradové a poznal ich iba úzky okruh zasvätených ľudí (družina bojovníkov, rada starších, šaman). Rozprávali sa napr. pri obradoch, pri love alebo pri uvádzaní mladíkov medzi dospelých.

Podľa námetu sa rozdeľujú na:

  • kozmogonické báje – o pôvode neba a zeme,
  • etiologické báje – o pôvode človeka, zvierat, rastlín,
  • historicko-kultúrne báje – o objavoch vecí, remesiel, vied a umení,
  • hrdinské báje – o predkoch, kultúrnych hrdinoch, obrancoch rodu.

 

ľudový vtip

krátky epický žáner, ktorý sa podobá anekdote. Vznikol v dedinskom prostredí a vyjadroval najstručnejšiu výpoveď s nečakaným záverom.

 

 

error: