Túlačky

Kriváň (báj)

 … prerozprávaná báj o vrchu Kriváň od známeho slovenského zberateľa povestí M. A. Husku.

 

 Stalo sa to vraj za dávnych, pradávnych čias, keď na zemi ešte nežili ľudia a naše tatranské končiare boli skôr malými deťmi.

V tých časoch žili na tomto území čudné velikánske tvory – ozrutné obry. Vládol im starý, skúsený ale samoľúby obor – ich kráľ. Spočiatku, pokiaľ ich plemeno nebolo veľmi početné, mal ľahkú robotu, no ako sa rodina obrov rozrastala, začali sa mu na čele pribúdať vrásky.

Jeho poslovia mu z času na čas prinášali znepokojujúce správy. Vraj sa medzi jeho poddanými usídlila lenivosť a pýcha. Silnejší ubližovali slabším, chudobnejší závideli majetnejším a kráľove rozhodnutia a príkazy niektorí prestávali rešpektovať. Po jednej takejto nepríjemnej správe sa kráľ nahneval a svojim poslom vydal príkaz:
„Rozleťte sa, poslovia moji, po krajine a oznámte všetkým toto moje posolstvo:
Nech sa poddaní vrátia k práci a zo svojich sŕdc nech vyplienia burinu pyšnej lenivosti! Nech sa k sebe opäť správajú ako brat k bratovi. Nech sa majú v úcte a rešpekte a rešpekt nech prejavujú aj mne – svojmu kráľovi, ktorý im vládne od počiatku vekov a rozhoduje o všetkom. Kto neposlúchne, potrestám ho!“

Rozišli sa poslovia s kráľovským posolstvom na všetky strany ríše. A nejaký čas to aj tak vyzeralo, že zvady a spory medzi obyčajnými obrami utíchli.

Jedného dňa sa kráľ vybral na prechádzku po svojom kráľovstve. Ako sa túlal a tešil sa z krajiny ktorá mu patrí, zatúlal sa až do blízkosti urasteného a vysokánskeho skalného končiara. Keďže už bol dosť unavený, ľahol si do mäkkej trávy, že si na chvíľu odpočinie a zrakom zablúdil ku končiaru, ktorý sa týčil priamo nad ním.

„Ozajstný krásavec!“ – pomyslel si a v myšlienkach ho v tichosti obdivoval.
Ako tak oddychoval a premýšľal o svojej ríši, z neďalekej rokliny pod sebou začul dva dievčenské hlasy. Keď sa potajomky pozrel dolu, zazrel dve mladé obryne. Tiež sa pozerali na majestátny vrch a jedna vravela druhej:
„Pozri, aký je len zvláštny tento končiar. Je taký majestátny, ako keby bol vládcom všetkých ostatných vrchov. A ako sa len hrdo vypína k nebesiam. Mám taký pocit, že vo svojej veľkosti a hrdosti prevyšuje aj samotného kráľa obrov. Určite raz príde čas, keď ho nazvú kráľom všetkých vrchov.“

Tých pár slov, ktoré nechtiac začul, stačilo kráľovi, aby sa mu v srdci rozhorel plameň urazenej pýchy a nenávisti. Od tých čias nemal pokoja a zloba ho zožierala až do morku kostí. Keď mu poslovia opäť začali prinášať chýry o neznášanlivosti jeho poddaných, rozhodol sa ich potrestať tak ako sľuboval. A nie len ich. Cítil, že prišiel čas pomstiť sa aj nenávidenému končiaru – možnému budúcemu kráľovi vrchov, ktorý by ho mohol čoskoro ohroziť.

Keď nadišlo nové ráno, rozhnevaný kráľ prišiel opäť ku končiaru – a zastavil sa až na samom vrchole vysokánskeho končiara. Rozhliadol sa po svojej ríši na ktorú bol hrdý a pyšný a zúrivo sa rozkričal.
„Vraj by si mal byť kráľom všetkých vrchov a neskôr sa ti iste zapáči byť aj kráľom celej tejto prekrásnej krajiny – mojej krajiny! Skúsme teda, kto z nás je silnejší, lebo dvaja králi nemôžu panovať jednému kráľovstvu.

Vtom začal dupať a skákať obrovskými nožiskami po temene končiara. Dupol raz, dupol aj druhý raz. Na tretí pokus skala povolila a z vrcholu končiara sa odlomila polovica vrcholu.
Zachytil obor odlomený kus hory jednou rukou, druhou dlaňou ho pritlačil o skaly a z balvana zostala obrovská kamenná platňa. Ešte stále nazlostený ale už s pohŕdaním v hlase skríkol:
„Tak som ťa, hrdoš, pokoril. Zlomil som ti tú tvoju pyšnú kráľovskú hlavu. A teraz sa porátam s tými, čo mnou opovrhovali a prestali mi vzdávať úctu!“
Schytil preto ten obrovský kus kamennej platne a s obrovským revom ju hodil ponad končiare Tatier.

Nad tatranskými štítmi sa rozpútali zúrivé vzdušné víry, oblohu začali bičovať pekelné blesky, dolinami prehrmela nivočiaca víchrica, ktorá pustošila všetko živé i neživé. A nad celou tou skazou sa niesol obrov zlostný smiech.

Vtom sa vrch, na ktorom stál besniaci obor, zatriasol a nachýlil svoju poranenú hlavu na bok. Z jeho vnútra sa ozval ťažký vzdych a vzápätí z neho vyšľahol obrovský žeravý plameň v ktorom našiel svoj koniec zlovoľný a samoľúbi kráľ obrov.

Neskoršie, keď sa pod Tatrami usadili ľudia, nachýlenému a majestátnemu krásavcovi dali meno Kriváň.

 

Zdroj text:
Tatranský Zlatý Jeleň, Miroslav Anton Huska, Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974, str. 7-8

Zdroj obrázok:
http://de.wikipedia.org/wiki/Slowakei

error: